Téma čísla

4 / 16


Téma čísla

Filozof Fedor Blaščák: „Zlodeji sú dnes na špici spoločenského ohodnotenia.“


Prvý raz som videl Fedora Blaščáka prednášať na konferencii Network o rekonštrukcii synagógy v Žiline na kunsthalle. Približne o štvrť roka neskôr som sa náhodou zúčastnil diskusie pre študentov nitrianskej žurnalistiky, kde hovoril o mediálnej manipulácii za Mečiara. Do tretice sme sa náhodou stretli na ulici v Bratislave, kde som ho požiadal o rozhovor. O pár dní sme už sedeli na dvore Pisztoryho paláca a debatovali o tom, že Slováci majú problém s dodržiavaním pravidiel a aj o tom, že na Slovensku práve existuje masa nedovzdelancov.


V Rimavskej Sobote, okrese s najvyššou nezamestnanosťou na Slovensku som sa dostal k citátu: „Ľudia si tu ťažko hľadajú prácu. A keď si ju už nájdu, nevážia si ju a ani ľudí, ktorí im tú prácu poskytujú.“ Aký je na to váš názor?

Hovorí sa to tak, že ľudia robia len do výšky svojho platu. Kalkulujú – keď zarábam málo, tak sa nebudem snažiť. Funguje tam zvláštna až zvrhlá mechanika. Na jednej strane sú mzdy na Slovensku veľmi nízke, na druhej strane je to aj zlými skúsenosťami jednotlivcov v predošlých zamestnaniach. Tým, že sa snaha neodmeňuje, ale naopak, sankcionuje.

Môže to byť dané aj tým, že na Slovensku vždy išlo o to nejakým spôsobom obísť pravidlá a „odrbať vrchnosť“.

Ako dlho u nás pretrváva kultúrna tradícia „odrbať vrchnosť“? Prečo ešte stále?

Taký paradigmatický príklad, ktorý hovorieval nedávno zosnulý Milan Zemko: „Slovák stojí pri ceste a prejde maďarský miestny šľachtic na voze. Slovák zloží klobúk a keď prejde voz, tak si odpľuje.“ Celú svoju históriu sa Slováci vyvíjali v kontexte, ktorý si sami nedefinovali, čo ale neznamená, že nemali svoju inteligenciu a tá svoje svetlé chvíle. Historik Ľubomír Lipták hovoril, že Slovákom sa „dejiny diali“, vplyvná je tiež metafora Vladimíra Mináča o „plebejskom národe.“ Slováci nemali svoju aristokraciu, vysokú kultúru. Slovensko nemalo svoju modernu ako epochu. Vždy to bolo o tých cudzích a oneskorenom a krátkodychom importe.

Chcete tým povedať, že Slováci majú problém s autoritami?

Za autoritu považujeme niekoho, kto kladie a hlavne dodržuje nejaké pravidlá. Tu nie je problém s autoritami, na Slovensku je problém s dodržiavaním pravidiel. Tým, že z vnútorných (národných) zdrojov tu autority dlhodobo nevznikali, aj návyk na tvorbu a dodržiavanie pravidiel tu chýba. Práve naopak. Je tu silný návyk na formálnosť pri prijímaní pravidiel. A samozrejme vieme, že nejaké treba aspoň navonok vykazovať. Akonáhle ale nejaké zavedieme, vznikne celý vesmír života pod tým pravidlom, v ktorom sa rozvíjajú rafinované spôsoby, ako ich obchádzať.

Čo by mohlo priniesť posun vo vnímaní pravidiel?

Určite nie morálne apely. Stane sa to tak, že bude doslova ekonomicky výhodnejšie pravidlá dodržiavať, ako ich obchádzať. Ľudia to neurobia preto, lebo to niekto bude zvestovať. Nie, musí sa to prosto vyplatiť. Či už pod hrozbou sankcie, čo sa ukazuje, že zlyháva. Zlodeji sú tu dnes ako keby na špici spoločenského ohodnotenia. Sú to ľudia, ktorí normálne vystupujú v médiách, majú najbližšie k vládnej moci atď.

Správa do spoločnosti je taká, že obchádzať pravidlá a kradnúť je v poriadku. Čiže, okrem toho, že človek zbohatne, stane sa tiež spoločensky významným. A toto musí skončiť. Musí sa stať, že nejaký typ ľudí bude spoločensky neprijateľný. Keď si porovnáme 90-te roky a dnešok, tak vidíme, že hrubozrnnosť sa zjemnila. Tento proces zjemňovania musí pokračovať a aj bude.

foto: Peter Žákovič, SME

 

Kto podľa vás tvorí aktuálne slovenské dejiny?

To sa ukáže. (Smiech) Históriu vždy písali vizionári a to sú ľudia, ktorí k spoločnosti prehovárajú alebo jej niečo prinášajú z excentrického hľadiska. Čudáci. Tých ľudí veľmi nepoznáme, resp. nechceme poznať, lebo nás vyrušujú. Vieme o nich povedať iba to, že musia byť pracovití. Ale pracujú na niečom, čo ďaleko presahuje každodennosť.

S čím sa podľa vás Slováci stále nevedia vyrovnať?

Nie že nevedia, ale nechcú. Pretože vyrovnanie nie je stav, ale proces. Potom by mala otázka stáť, s čím sa nechcú vyrovnávať. Vyrovnávanie je kontinuálny a nikdy nekončiaci proces snahy o porozumenie niečomu a sprostredkovanie výsledkov tej snahy. S čím? S mnohými vecami. Máme tu obrovské deficity práve s absenciou demokratickej tradície, zdravej súťaže.

Napríklad kde?

Napríklad v tom, akým spôsobom vedieme verejné diskusie. Je veľmi málo kritický, aj v tých najlepších príkladoch rýchlo skĺzne do mikropolitiky, do obhajoby vlastných pozícií. Toto je veľký problém. Na Slovensku sa nekladie otázka metódy a spôsobu ako tu spoločensky obcujeme.

Vedú sa spory do krvi s cieľom ponížiť a zdemolovať protivníka a nie s cieľom porozumieť odlišnosti a na základe toho pomôcť tej debate, nech sa rozvíja, nech je kvalitnejšia. Vždy je to skôr také policajtsko-politické. Ide o to, kto koho nachytá, kto koho porazí. Zatiaľ čo diskusia, normálne ľudská je práve o tom, že sa niečo dozvieme, niečo uznáme, a niečo zas neuznáme. Niečo si osvojíme a niečo necháme tak.

Nezámerne budujeme myšlienkový a imaginatívny svet, ktorý nemá daný jednoznačný cieľ. Toto je na Slovensku veľký deficit – otázka spôsobu, ako sa vyrovnávať s odlišnosťou, s inakosťou, s iným názorom alebo pohľadom na vec. Ak znela otázka, že s čím sa Slováci nevedia vyrovnať, tak s iným názorom. A vôbec s predstavou, že niekto veci vidí inak. Vybavujeme to takým tým trápnym postrehom „ja vám váš názor neberiem.“ Ale veď predsa nejde o to, brať niekomu názor. Ide o to, dozvedieť sa niečo nové a spoznať lepšie dôvody, prečo si mám niečo myslieť.

Myslíte si, že prídeme do bodu, kedy prestaneme hovoriť o dejinách Slovenska a budeme hovoriť už iba o dejinách Európskej únie?

Keby sme túto otázku kládli pred 200 rokmi, že kedy nebudeme hovoriť o monarchii, ale budeme hovoriť o dejinách Slovenska, tak by si to zrejme málokto vedel predstaviť a pripustiť. Nedá sa to vylúčiť. Svojím spôsobom na to máme už nastavané prvé podmienky. To, že slovenským jazykom hovorí tak málo ľudí sa pomaly stráca dôvod udržiavať existenciu jazyka v konkurencii iných. Ľudia, ktorí sa budú chcieť presadzovať v nejakých zaujímavých doménach kultúry, či už vo vede alebo literatúre, budú postupne tlačení k tomu rozmýšľať v iných jazykoch. Ak sa to teda stane, bude to postavené na jazykovom základe.

Nebol teda vstup do Európskej únie začiatkom konca samostatných slovenských dejín?

Ale kdeže. A hlavne, koniec slovenských dejín nenastane na základe apelov k vlastenectvu. Stane sa to na základe ekonomických dôvodov. Prestane sa ľuďom vyplácať používanie jedného jazyka a začnú používať druhý jazyk. Bude to trvať stovky rokov.

Sedíme na dvore Pisztoryho pálaca počas podujatia Design week v Bratislave. Prečo je podľa vás dôležité organizovať takéto kultúrne podujatia?

Podľa mňa tak už otázka ani nestojí. Dnes sme už v takej fáze, že je to ako keby súčasť štábnej kultúry a bratislavského mestského života. O miesto pod slnkom pre kultúru tu už netreba bojovať alebo ho nejako špeciálne legitimovať. Patrí to k životu mesta a ku generácii, ktorá teraz takpovediac preberá opraty. Táto generácia prináša nároky a skúsenosti z vonku a je pre ňu úplne prirodzené, že sa tomu venuje. Nikto z nich si nekladie otázku takto, či je to dôležité robiť, pretože ich to baví robiť. Otázka má opodstatnenie z hľadiska absorpcie dynamiky, ktorú to prináša u publika.

Aký je v Bratislave dopyt po podobných podujatiach?

Podľa mňa je to slabšie. Ľudia veľmi nechodia. Na to aké veľké je to mesto, koľko je tu škôl, tak s publikom je vždy problém. Ak nemáte úplné hviezdy, ale prinášate pri tom normálne dobrý program, ktorý produkuje aj nejaký zaujímavý diskurz, a teda si vyžadujete aj hĺbavosť a myšlienkovú prácu, tak takého publika je tu jednoducho málo. Čo je podivuhodné, pretože ako keby ani tá najbližšia komunita častokrát nereflektuje na ponuku. Takže to skôr musí človek programovať tak, aby zaujal širokú verejnosť a takpovediac doplnil publikom o laikov. Každodennosť víťazí, to je typický znak provincie.

Sú tieto akcie závislé od laického diváka? Je dostatok odborníkov?

Vždy je samozrejme viac ľudí s laickým záujmom. Skôr teraz hovorím o tom, že na diskurz potrebujete dvoch. Potrebujete ľudí, ktorí rozprávajú a ľudí, ktorí počúvajú. Diskurz sa nedá rozvíjať s laickým publikom. Čiže ak kladiete nárok na diskurz, cielite to na kompetentné publikum. A práve to nechodí. Dokonca ani študenti, čo je zvláštne, pretože je to ponuka nad rámec štandardnej vzdelávacej ponuky, ktorú majú na škole. Nemusia cestovať za tým do Viedne alebo do Prahy. Za lacno vedia získať prehľad o svete. A možno školy tých študentov ani nevedú, aby šli aj sami aktívnejšie za niečím, čo škola neponúka. To je taká všeobecná slovenská choroba. Svet nás až tak netrápi.

Nie je to kvôli tomu, že sú ľudia v škole vedení k tomu, že im stačí iba minimum?

Jedna vec je pretrvávajúca tradícia autoritatívneho vedenia vzdelávacieho procesu v zmysle, že učiteľ je ako keby exkluzívnym  zdrojom poznania a informácií. V súčasnej diskusii ohľadne vzdelávania sa to volá "learning opportunities", príležitosti vzdelávať sa. Tradícia, o ktorej hovorím je, že škola ako keby bola stále dominantná a exkluzívna „learning opportunity“. A z tohto hľadiska sa čo do prístupu pedagógov zrejme veľa nezmenilo. Čo učiteľ povie, tak sa to nastaví a o tom sa nediskutuje. Nie je na to čas a študenti sú stádo, ktoré nasleduje gazdu. Je to veľmi pohodlné.

Čím to je?

Práve tradíciou vedenia a organizácie vzdelávania. My stále očakávame, že pedagóg bude najvyššou autoritou. Alternatívou je to, čo sa udomácňuje skôr na vysokých školách, že pedagóg je facilitátor alebo konzultant, ktorý veľa diskutuje a okrem vlastných prednášok je zároveň zdrojom referencií na iné learning opportunities. On sám naviguje študentov na ďalšie kontexty. Problémom je, že toto na nižších stupňoch vzdelania ešte nefunguje.

Myslíte si, že na vyšších stupňoch to funguje?

Závisí od typu školy. Nedá sa to generalizovať. Sú komunity, sú odbory na jednotlivých školách, kde to tak funguje a kde sa už rozvíja vzťah učiteľ - pedagóg podľa štandardných západných modelov a sú také, ktoré fungujú ako zo socializmu. A práve na nižších stupňoch je takých škôl stále veľmi veľa. Wittgenstein si niekde napísal: "Ukazujem študentom len výseky z krajiny, ktorá je obrovská." A to je pointa vzdelávania. Každý, kto skončil vysokú školu a reálne mu išlo o ten odbor a nielen nejako to formálne skončiť, tak vie, že všetko, čo sa reálne naučil, sa naučil samoštúdiom.

Škola je vždy len základný inšpiračný zdroj. Je to nejaké ukázanie smeru, malý výsek z obrovskej krajiny. Teraz sa bavím o tom, že študenti, žiaci a ľudia, ktorí sa chcú vzdelávať, sa majú prechádzať po celej tej krajine a nielen po tom výseku. Ak to zostane len pri tom výseku, dôsledkom bude masa nedovzdelancov. Ľudí, ktorí majú nejaké formálne vzdelanie, ale ich pohľad už aj na vlastný odbor je veľmi obmedzený.

Myslíte si, že masa nedovzdelancov funguje práve teraz?

Fungovala vždy. Táto doba tomu len dodala punc - cez obrovské počty formálne vysokoškolsky vzdelaných ľudí simuluje intelektuálnu prosperitu. Ak je otázka, či je táto doba dobou nedovzdelancov, tak skôr je to doba, v ktorej sa tento problém lepšie vyjavuje, aj keď by sme mali podľa dát očakávať, že nie. No pri pohľade na verejnú diskusiu, verejný priestor, intelektuálne nároky na verejnú diskusiu atď., nevidíme nejaký zásadný kvalitatívny rozdiel.

Aká systémová zmena by bola potrebná, aby boli žiaci motivovaní sa dovzdelávať?

Systémová zmena podľa mňa nie je možná. Vzdelávanie je vždy o vzťahu medzi konkrétnym učiteľom a konkrétnym žiakom. Vzdelávanie je to, čo sa deje v triede. V tomto zmysle tu systémová zmena nemá čo hľadať, lebo každý učiteľ a každý žiak je svojím spôsobom odlišný.

Zmena sa môže udiať na úrovni mentálneho nastavania a na úrovni vzorov. Vždy je to o tom, že človek – učiteľ inšpiruje, je vzorom pre žiakov. Toto funguje vždy, všade a spoľahlivo. A toto sa systémovo nedá ošetriť. Dá sa to ošetriť len na veľmi dlhodobej báze. Premyslíme celý spôsob akým sú ľudia prijímaní na pedagogické fakulty a o 20 rokov začneme lízať smotanu z týchto rozhodnutí.

Ale systémová zmena, ako sa chápe v prvom význame, že prijmeme nejaký zákon a do roka do dvoch sa systém upgrad-ne, to nie je možné. Školstvo má obrovskú zotrvačnosť cez masu ľudí, ktorí sú do toho zainteresovaní. Tí sú nositeľmi kontinuity v dobrom aj zlom. Zotrvačnosť a tlak prostredia je skôr prekážkou zmien.

Ale aj vo Fínsku museli niekedy prísť so systémovou zmenou.

Príklad Fínska je veľmi zlá analógia k slovenským pomerom. Po prvé, nebol tam komunizmus. Po druhé, koncentrácia a dôraz na vzdelanostnú politiku ako na nástroj pre budúci úspech krajiny je tam vyše 40 rokov. To si my tu ani nevieme predstaviť. Fíni v 70-tych rokoch zmenili podmienky štúdia na pedagogických fakultách. Na pedagogické fakulty sa tam dnes hlási 6000 študentov a prijímajú iba 550. Je to veľmi lukratívne povolanie a ani nie tak platom, ako skôr autonómiou a slobodou, akú tam učitelia majú.

Po 30-40 rokov takéhoto vývoja nesmierne profitujete, keďže z každého generačného ročníka vyberáte tých najlepších. A tak, ako prichádzajú noví a obohacujú existujúcu komunitu učiteľov, tak intelektuálnu dynamiku na výstupe máte stále vyššiu a vyššiu.

Nepodporuje práve individuálny prístup učiteľa k žiakovi tiež tradíciu autorít?

Ide o to, aké metódy práce si učiteľ zvolí. Každý vzťah je pôvodne asymetrický, niekto je viac vpredu, má navrch, ako ten druhý. Toto ale nezakladá podmienky pre vznik hrubej autoritatívnej pozície. Je to skôr o tom, ako človek, ktorý má navrch moderuje ten vzťah, ako ho vedie, akým spôsobom ho napĺňa.

V prípade pedagógov by sme mali očakávať, že vzťah začnú napĺňať hodnotami, ktoré patria do 21. storočia a hlavne, sú demokratické. Napriek tomu, že vie, že je autoritou a má navrch, tak sa snaží o zrovnoprávňovanie študenta za každých okolností. Môže sa to zvrhnúť, často je to u nás tak. Dochádza k zneužívaniu moci, k mikropolitickému trápnemu ponižovaniu a šikanovaniu. Takýto človek by nemal byť učiteľ.

Myslíte si, že by učiteľ okrem klasického vtĺkania informácií do hláv svojich študentov mal sprostredkovať aj nejaké hodnoty?

To sa nedá obísť. Ak to robíte poriadne, tak hodnoty v tom stále sú. Primárna funkcia vzdelávania je predsa udržať v človeku zvedavosť a radosť z poznávania sveta. A dôsledkom zvedavosti je odvaha. A čo radosť? Veď to, že ma to baví, je podmienka, aby som to chcel robiť aj zajtra a pozajtra. To sú hodnoty, ktoré sú už vo vnútri toho vzťahu. Neprichádzajú zvonka. Otázka nestojí tak, že by mali prísť aj nejaké hodnoty dodatočne k informáciám. Nevnímam to tak, že máme informácie, ktoré sú morálne neutrálne a hodnoty, ktoré sú informačne prázdne. Jedno bez druhého nemôže dobre fungovať. Práve kvôli tomu, že sa nepestuje zvedavosť, chýba odvaha. Radosť sa nedostavila a strácame záujem študenta. Ďalší Beethoven sa stal futbalistom.

Kde vidíme dôsledky toho, že to tak nefunguje?

Subjektívne na každom kroku (Smiech). Objektívne napríklad v prieskumoch. ARRA robila prieskum, v ktorom sledovali parametre záujmu o štúdium na konkrétnej vysokej škole. Vyšlo im, že blízkosť k trvalému bydlisku a to, kam idú moji kamaráti je dôležitejšie ako samotná kvalita školy. Okrajové okolnosti rozhodujú o tom, čo ten človek ide teraz urobiť so svojím životom. Keď raz nastúpite na zlú školu, stratíte veľa času.

Kvôli tomu, že im chýba dostatok odvahy?

Z pohodlnosti. Keď v deťoch nepestujete zvedavosť a odvahu, škola sa pre nich stáva rutinou a povinnosťou. A pohodlnosť normou. Radosť z spoznávania sveta, odvaha, zvedavosť a schopnosť nechať sa inšpirovať príkladmi nerozhoduje. Škola skôr symbolizuje povinnosť ako radosť.

Ako by mohli rodičia detí ovplyvniť proces vzdelávania?

Ak skoncujú s letargiou. A ten proces už začal. Dorastá nová generácia rodičov, ktorí v 90-tych rokoch študovali na lepších školách, v slobode. Oni už majú odkiaľ ťahať návyky aj nároky. A to je veľký prísľub, že rodičia začnú lídrovať ten proces. Na jednej strane máme učiteľov, ktorí vo verejnej diskusii prinášajú nudnú a trápnu tému platov. Máme tu príliš ambiciózneho a zmätočného ministra. A potom tu máme rodičov. Zdá sa mi, že tlak na zmeny príde práve od nich. Deti mojej generácie rodičov začínajú chodiť do škôl a chodíme na tie rodičovské združenia, ktoré sa tam volajú „aktívy“ a s hrôzou zisťujeme, že učky a aj pomery na škole sú ako zo socializmu. V budovách smrdí niečo z jedálne a celé je to hrozné. Týmto ľuďom to začína vadiť a začnú byť na tieto školy prísnejší. Rozhodujúce bude rozvinúť a udržať kvalitu vo verejnom školstve.

Rozhovor bol autorizovaný, vyšiel s úpravami, ktoré v prepise Fedor Blaščák urobil.


Autor: PETER NAGY

Autor titulnej fotografie: NATÁLIA HLAVIČKOVÁ


comments powered by Disqus