Téma čísla

8 / 16


Téma čísla

Pracovná psychologička Samašová: „Odpúšťanie odvodov sa viac zneužíva ako využíva.“


Bez dáždnika, zmoknutý a neskoro som prišiel na rozhovor s pracovnou psychologičkou Martinou Samašovou. Presne tak, ako ľudia, ktorí na jej pohovoroch nemajú šancu uspieť. Dobrý začiatok na to, aby sme sa mohli baviť o hľadaní práce, dlhodobej nezamestnanosti a súčasnom stave pracovného trhu.


Keď práca šľachtí, čo má robiť nezamestnaný?

Ak si nezamestnaný hľadá prácu, tak je to tiež práca. Nikto mu ju síce nezaplatí, ale robí to pre seba. Robí to s perspektívou, že prácu získa. 

Pri reagovaní na pracovné ponuky sa personalista neozve každému, čo spôsobuje demotiváciu záujemcov. Nie je to chyba?

Zaoberať sa tým, či je to chyba veľmi človeku nepomôže. Okrem toho, ľudia veľmi často spamujú a posielajú životopisy tam, kam netreba. Odozva z druhej strany je taká, že mne keď príde 150 e-mailov, mám čo robiť, aby som každému odpovedala. Dá sa to, samozrejme, riešiť generovanou odpoveďou a myslím si, že by sa to tak malo robiť. 

Ako sa ale zlepšiť v hľadaní práce, keď neprichádza spätná väzba?

Ak firma nezareaguje, netreba to brať osobne. Je to jeden z faktov tejto doby. Informácie behajú hore-dole rýchlo a zaoberať sa tým je zbytočne vyčerpávajúce a nikam to nevedie. V konečnom dôsledku to nemusí byť chyba ani uchádzača, ani personalistu. Môže sa stať, že to vybavuje človek, ktorý sa v tom nevyzná a niečo zlyhá. 

Rovnako to platí aj pre odmietnutia na pohovoroch. Človek má tendenciu uzatvárať to, že nebol dosť dobrý. Ale pravda môže byť taká, že vás niekto predbehol len o maličký kúsok, alebo bol len sympatickejší, alebo si zapýtal trošku menej peňazí, čokoľvek. Odmietnutiami sa treba zaoberať čo najmenej. Je fajn poučiť sa, ak ste sa na pohovor nepripravili dostatočne, ale viac netreba.

Čo znamená pripraviť sa na pohovor?

Treba si čo najviac zistiť o danej firme, o danej pracovnej pozícii, vedieť, kam idem, vedieť za kým idem, mať kontakt, neprísť neskoro, mať so sebou vlastný životopis. Každá chyba hovorí o tom, že vám na tom akoby nezáleží. Spomedzi množstva prijatých životopisov je totiž už pozvanie na pohovor úspech. 

Na pohovor sa dá pripraviť aj z prednášok a kníh. Nie je to mínusový bod, že človek nereaguje sám za seba, ale podľa knihy?

Určite áno. Podľa knihy sa dlhodobo ani reagovať nedá. Ak sa niekomu podarí niečo zahrať v prvom kole, tak druhý raz to už nezahrá. Byť sám sebou vzbudzuje dôveru. V opačnom prípade naladíte druhú stranu na to, že tu niečo nesedí a pôjde to preveriť. V zásade však platí, že návody na pohovor – ako vystupovať sebavedomo, pozitívne, nekritizovať bývalého šéfa a podobne - sú dobré. 

Problém je však už aj samotné zasielanie životopisov. Má zmysel byť v tom príliš originálny?

Určite áno, je to dôležité. Závisí však aj od pozície, o ktorú sa uchádzate. Niekde je dobré byť veľmi originálny, do banky zas treba zachovať formálnu podobu životopisu. Ak sa chce niekto odlíšiť, netreba ani tak v životopise, lepšie je to v motivačnom liste. Tým nemyslím, že to urobíte ružové, ale že napíšete o sebe dostatok informácií. Nemusí toho byť veľa. Stačia dve-tri vety, z ktorých dýchne reálny človek a odlíšia vás. 

Čo si v životopisoch všímate?

Závisí to od pozície. Pri absolventoch však chýba prax a ja vidím len školu. Preto je dobré, keď si tam dajú všetko - letné brigády, voľnočasové aktivity a podobne. Sú to informácie, ktoré možno nevyzerajú dôležito, ale dokreslia obraz o človeku. Napríklad v jednej firme chceli za obchodného zástupcu iba futbalistu, lebo vraj sú súťaživí.

A čo hovoríte na šablóny motivačných listov?

Veľmi neodporúčam. Požiadavku síce splníte, ale to je všetko, čo urobíte. Keby sme to mali počítať, tak je to za nula bodov. Môžete však dostať desať, tak prečo ich nedostať? Ak to človek myslí vážne, tak stojí za to venovať tomu čas a napísať to poctivo. 

Ľudia však vedia napísať maximálne sloh. Motivačný list ich nikto neučil.

Patrí to k všeobecnému vzdelaniu a bolo by fajn, keby stredoškolákom niekto vysvetlí, ako to funguje. Je to škoda, keď maturant nevie, ako funguje pracovný trh. Deti by mali byť konfrontované s tým, čo sa reálne deje. Nie len sedieť pred televíziou a nevedieť, ako nosia rodičia domov peniaze a koľko čo stojí. Potom sa stáva, že mladí ľudia po skončení školy majú predstavy odtrhnuté od reality. Aj čo sa týka finančného hodnotenia, aj toho, čo by mali robiť. Všetci chcú organizovať spoločenské podujatia a robiť marketing. Ale to, že na trhu chýbajú takí a takí ľudia, tak to tí ľudia nevedia. 

To je jedna vec. Ale vyhrážky typu "uč sa, lebo budeš predavačka v Tescu" tiež vnímaniu jednotlivých povolaní nepomáhajú. 

Tomu nezabránime. Vždy boli pozície, ktoré boli uznávané viac alebo menej. Avšak myslím si, že akákoľvek pracovná skúsenosť počas školy je veľmi užitočná. Toto je práve ten kontakt s realitou, ktorý človek získa a vie, čo by chcel ísť robiť ďalej. 

Aký má vplyv nezamestnanosť na psychiku mladého človeka?

Čím dlhšie nezamestnanosť trvá, tým horšie. Človek si začne hľadať aktivity, ktoré sú možno príjemné, ale je to úniková cesta zo života. K tomuto skĺzajú často pasívne typy ľudí. Mladý človek by nemal zostávať v roli dieťaťa. Pracujeme preto, lebo musíme nejako prežiť a zaplatiť účty. A ak žijete u rodičov a toto nemusíte, tak je to celé zle. 

Čo môže nezamestnaný robiť, aby neostal pasívny?

Snažiť sa sám seba organizovať. Nejaký čas venovať hľadaniu práce na internete, dať si relax, byť s priateľmi. S touto situáciou treba vedieť narábať, inak sa vyčerpáte. Byť nezamestnaný je myšlienka na 24 hodín denne, ktorá frustruje, preto od nej treba občas vypnúť. 

Veľmi fajn sú absolventské praxe. Je to možnosť pre firmy využiť lacnejšiu pracovnú silu a zároveň to dáva ľuďom príležitosť reálne niečo robiť a napísať si niečo do životopisu. 

Môže mať dlhodobá nezamestnanosť aj pozitívny vplyv?

Možno existuje určitá skupina ľudí, ktorí sa potrebujú dotknúť dna, aby sa odrazili. Pozitívne to môže byť len vtedy, keď človek cíti, že to nie je dobré a nejakým spôsobom sa odštartuje. Toto sa však nestane vtedy, ak si dlhodobo nezamestnaný človek nájde v tejto situácii určité pohodlie. Ak áno, tak sa z toho dostane len veľmi ťažko.

Určitá miera nezamestnanosti je však prirodzená a mala by byť. Pasívny typ osôb preto nemôže byť úplne vynulovaný. 

To áno. Medzi dlhodobo nezamestnanými osobami sú často problematické typy osôb - majú nižšie schopnosti, sú psychicky menej odolní, môžu mať psychické problémy. Pri takýchto osobách netreba riešiť nezamestnanosť, ale primárne nejakú poruchu, ochorenie, depresiu alebo niečo iné. Je to na okolí, aby si všimlo, že ten človek má nejaké problémy. Takáto skupina ľudí bude vždy. Medzi ľuďmi na ulici je tiež veľké percento ľudí tohto typu. 

Robert Fico najnovšie navrhuje nové opatrenia proti dlhodobo nezamestnaným. Zamestnávateľom takejto skupiny ľudí chce odpustiť takmer celé odvody. Môže to znížiť počet dlhodobo nezamestnaných? 

Skôr nie. Myslím si, že firmy takéto opatrenia viac zneužívajú ako využívajú. Dlhodobá nezamestnanosť je problém, ktorý má oveľa komplikovanejšie korene. Pokiaľ by som ja do firmy mala prijať človeka, ktorý viem, že mi nebude užitočný alebo nemá schopnosti, ktoré potrebujem, tak ho nechcem ani za cenu tých úľav. Skôr by som tam išla cestou pomoci konkrétnym ľuďom, viac s nimi individuálne pracovať. Zmysel by to malo možno jedine v prípade absolventov. Avšak mám pocit, že odpúšťanie odvodov vedie skôr k tomu, že ľuďom, ktorým to má pomôcť, to nepomôže. 

Takže zamestnať dlhodobo nezamestnaného človeka aj s úľavami vyjde firmu drahšie ako zobrať čerstvo nezamestnaného?

Samozrejme. Veď predsa ja nezamestnávam človeka preto, aby som mu dala prácu, ale preto, aby pre firmu priniesol nejakú hodnotu. 

Do akej miery pomôže absolvovanie vysokej školy k lepšiemu uplatneniu?

Veľmi to závisí od typu vysokej školy. Personalisti z praxe vedia, ktorá vysoká škola ako zhruba funguje. Preto keď hľadám kandidáta, vyštudovanú vysokú školu beriem trochu ako vizitku. Rozlišovať však treba aj v tom, akú vysokú školu absolvujete. Pri každej máte iné očakávania od toho, ako sa na trhu práce uplatníte. A tak to aj v skutočnosti je. Niektoré vysoké školy zas sľubujú viac ako môžu splniť. Človek z nich vyjde a naraz je v šoku z pracovného trhu. V zásade je ale vysoká škola fajn, človek získa väčší rozhľad.

Niekto však štúdium vysokej školy odmieta. Vtedy môže pôsobiť ako príliš cieľavedomý človek, ktorý vie, čo chce, alebo ako niekto podozrivý, keďže nemá vysokoškolský diplom, pritom ho dnes už môže mať takmer každý. 

Ale keď ho má každý, tak to skoro nemá cenu. Je veľmi zlé, ak môže hocikto spraviť vysokú školu. Ja si skôr myslím, že to, čo sa na Slovensku momentálne deje, nie je pozitívne. Vysoká škola je úroveň vzdelávania, kde by mali učiť ľudia, ktorí majú tituly a za sebou nejakú vedeckú prácu. V našom malom Slovensku nemôže byť štatisticky toľko vhodných ľudí, aby mohli učiť na vysokých školách. Gaussova krivka jednoducho nepustí. Malo by sa to vrátiť do roviny, nech robia vysokú školu tí najšikovnejší. Dnes viacero ľudí vychádza zo školy v 26 rokoch. Ja si myslím, že je to až zbytočné zaoberať sa tak dlho štúdiom, pokým počas toho nič nerobíte. Pritom nemusí mať každý vysokú školu, aby v práci uspel.

Ako zaujať zamestnávateľa, keď na vysokú školu nepôjdete?

Jedine praxou a samovzdelávaním. Napríklad online marketing je odbor, ktorý vás dnes žiadna vysoká škola nenaučí.

Prehnane povedané, človek si vie vyštudovať vysokú školu aj sám. 

To je silné tvrdenie. Dnes máme prístup ku všetkým informáciám, ktoré si dokážeme predstaviť. Tie z nás však nespravia odborníka, preto treba aj prax.

Ľudia veľakrát chcú a vedia aj čo, no sú nedostatočne aktívni alebo až úplne neaktívni. Netreba hlavne začať a chcenia sa začnú plniť?

Prax ukazuje, že tí ľudia, ktorí sú aktívni, dosiahnu viac, ako tí, ktorí sú pasívni. Snívanie je však fajn. Pre niekoho môže byť životnou métou pocit spokojnosti, ktorý vôbec nemusí vyplývať z vysokej pozície a dobrého platu, ale z toho, že robí, čo ho baví.

Snívanie je fajn len do určitej miery. Môže vás ničiť, ak sa sny neplnia.

Záleží to od kombinácie vlastností. Sú ľudia, ktorí snívajú a zároveň sú aktívni. No len snívať a očakávať, že sa to bez aktivity naplní, to ste blázon. Oveľa spokojnejší je človek, ktorý má sny menšie a nemá frustráciu z vysokého očakávania a nízkej reality.

Okrem toho, subjektívne môžu byť rovnako šťastní tí, ktorí dosahujú veľa a tí, ktorí oveľa menej. Záleží od očakávaní.


Autor: MÁRIO ŠMÝKAL

Autor titulnej fotografie: MÁRIO ŠMÝKAL


comments powered by Disqus